Vianočný zázrak
Čím som staršia, tým radšej sa počas vianočných sviatkov v myšlienkach vraciam do detstva. Vianoce boli pre mňa absolútne výnimočný čas za čo vďačím svojim úžasným rodičom. Vo vzduchu sa miešali tie najkrajšie vône s atmosférou, ktorá trvá len pár chvíľ, a preto bola taká vzácna. Na Štedrý večer sme jedli z tanierov, ktoré sa vyťahovali len raz za rok, aby sme mali dosť miesta na stromček, museli sme poposúvať nábytok v obývačke a dokonca sme kvôli nemu museli zablokovať jedny dvere v byte. Skrátka sme ich zabuchli, vytiahli kľučku a bolo. Museli sme chodiť okolo. Je veľmi veľa drobností, ktoré z mojich detských Vianoc, robia čarovné Vianoce, ale na jednu spomínam obzvlášť rada, a to ako sa dostali naše darčeky pod stromček.
Darčeky k nám nosil, ako inak, Ježiško. Vybaviť to s ním však mohol vraj iba náš otec, preto sme sa ja, sestra a mama, museli na chvíľu zavrieť do detskej izby a čakať. Po pár minútach sme sa vrátili, pod stromčekom už boli naukladané darčeky, ale celým bytom sa šíril čudný smrad. Že čo to bolo? Predsa smrad z Ježiškovej rakety, ktorý k nám musel vletieť cez okno, keďže sme bývali na šiestom. Celý príbeh s Ježiškom na rakete bol výmyslom môjho otca a ten smrad nebol nič iné ako smrad zo zapáleného ihličia. (Niekedy to doma skúste.)
Smiešne? Áno, môj otec mal veľmi originálny zmysel pre humor, preto som si takmer istá, že k nikomu z vás Ježiško nelietal na rakete. Lietajúci Ježiško sa u nás však tak ujal, že k nám lietal aj počas mojich tínedžerských rokov. Aj vtedy, keď sme vedeli, že jediné, čo tam otec robí, keď sme boli zavreté v izbe je, že darčeky, ktoré sme všetci hromadili v spálni, presunie pod stromček a zapáli kúsok ihličia. Potom nás víťazoslávne zavolal a posťažoval si, ako tu tá jeho raketa zase nasmradila. Dnes už môj otec nie je medzi nami a Ježiškova raketa k nám už nelieta, ale každé Vianoce, keď som chvíľu sama, zapálim kúsok ihličia a opäť mám desať. Snáď každý z vás má takýto vianočný príbeh, ktorý je pre neho zázračný.
