A kedy je už naopak čas niečo vzdať nadobro?
Mali by sme naozaj za každých okolností bojovať do poslednej kvapky krvi a potu? Do posledného dychu a aj tej najposlednejšej a najmenšej štipky nádeje?
Predstavte si človeka, ktorý si niečo zaumieni, ale už na začiatku cesty vie, že to bude náročné. (Aj keď v skutočnosti nevie, ako veľmi.) Predstavte si jeho cestu ako šliapanie hore kopcom, na ktorého vrchole čaká ten vytúžený cieľ. Zadýchaný, spotený, trochu unavený, ale nakoniec sa na ten kopec vyškriabe a niekoľko prvých sekúnd si myslí, že je v cieli. Čaká vytúženú odmenu, ale zrazu zistí, že hoci sa vyškriabal na ten kopec, ktorý pred sebou videl, nie je v cieli... Na horizonte pred ním sa zrazu vynorili ďalšie dva kopce. Jeden menší, ale za ním jeden snáď ešte väčší a strmší ako ten úplne prvý.
Mal by sa teraz vzdať?
Iste, že nie. A tak pokračuje. Ten prvý, menší kopec, nebol vysoký, ale bol plný tŕnia, ktoré mu roztrhalo šaty a doškriabalo ruky aj tvár. Malých rán je veľa a pekelne štípu. Pred tým druhým kopcom zastane a pozerá vpred...
Mal by sa teraz podľa vás vzdať?
Iste, že nie. A tak pokračuje aj na ten ďalší kopec. Začína pršať a kopec je príliš strmý. V tesných a premočených topánkach začínajú už tak bolestivé pľuzgiere krvácať. Z posledných síl sa konečne dostane aj na tretí vrchol a tam... opäť ďalšie sklamanie, pretože na horizonte sa drzo vypína ďalší nemilosrdný vrchol.
Mal by sa podľa vás teraz vzdať?
Iste, že nie a tak pokračuje ďalej. Ale po hustom daždi je zem rozmočená a mäkká. V hlbokom blate sa kráča ťažko, a dokonca v ňom zrazu miznú aj obe topánky. Bosý, s krvavými nohami, premočený, v roztrhaných nohaviciach a doškriabaným telom...
Tak má sa už konečne vzdať?!
Neviem, čo by ste urobili vy...? Ja som tá, ktorá sa v ceste za svojimi snami, ktorým naozaj verí, nikdy nevzdá. Som presne tá, ktorá bojuje do poslednej kvapky krvi a potu a do posledného dychu. A chcela by som k tomu podporiť aj vás, ak viete, za akým cieľom idete, nikdy sa nevzdávajte!
ALE!
Tí s otvorenou dušou a srdcom vedia, že každá minca VŽDY MÁ dve strany. V tomto prípade tou druhou stranou mince sú situácie, kedy by ste sa vzdať mali. ...a dokonca by ste sa mali vzdať aj bez boja.
Niekedy sa ocitnete tvárou v tvár človeku, ktorý „rozpráva iným jazykom“ než vy. Je inde než vy... Nech by ste sa akokoľvek snažili, nikdy vám nebude rozumieť. A hoci niekedy by ste tak veľmi chceli pomôcť, tak veľmi by ste chceli, aby druhí videli, čo vidíte aj vy, tak veľmi by ste chceli, aby pochopili, že im chcete len dobre... nedá sa to vždy. Ich boj skrátka nevyhráte!
Trpká pravda je, že niekedy sú to ĽUDIA, s ktorými to „musíme vzdať“. Nie ich zavrhnúť, nie im blížiť...len ich nechať ísť.
Je našou veľkou skúškou rýchlo pochopiť, že niekedy boj ani nezačať, znamená ho vyhrať.
Viac o tom, kedy, ako a hlavne prečo sa niekedy musíme "vzdať ľudí" až nabudúce.
S láskou, Stela
Zaregistrujte svoj mail a každý týždeň Vám pošlem mojich "Menej ako 500 slov".
Comments