Trpká pravda je, že niekedy sú to ĽUDIA, s ktorými to „musíme vzdať“. Toto bola jedna z posledných viet môjho minulotýždňového listu.
Už v momente kedy, som ju písala a pozrela na zostávajúci počet slov, vedela som, že je zle. Táto veta v sebe totiž skrýva toľko otáznikov, výkričníkov a nedokončených myšlienok, že nebolo možné ich vtesnať do niekoľkých posledných riadkov.
Naposledy som písala o tom, že ak ideme za NIEČÍM – za svojimi snami, plánmi a víziami, nemali by sme sa vzdávať bez ohľadu na to, aká kľukatá cesta k nim vedie a koľké nástrahy nás postretnú. Ale pozor! Dnes by som chcela ešte dodať, že to neznamená, že by ste mali byť ochotní na ceste za (všetkými) svojimi snami aj umrieť! To už by sme asi hovorili o tvrdohlavom egu a nie o odhodlaní. Môžete spomaliť, môžete prehodnotiť svoje stratégie, môžete zmeniť prístup, a dokonca vždy máte plné právo svoje méty aj zmeniť, alebo počkať a skúsiť to neskôr. Nič z toho neznamená, že ste sa vzdali!
Ale teraz už poďme k tomu, čo robiť, ak nejde o NIEČO, ale o NIEKOHO.
Poznáte ten pocit, keď ste jeden deň niekoho ľúbili a na druhý deň ste ho nespoznávali? Alebo keď ste síce počúvali, čo hovorí, ale nerozumeli ste ani jedinému slovu? Alebo naopak, keď ste sa všemožne snažili niečo vysvetliť, ale porozumenie z druhej strany neprichádzalo? Ten pocit, keď sa dvaja ľudia o niečo snažia, ale je to zbytočné a márne. Je to akoby na seba ziapali z opačných brehov rieky, ktoré sú od seba tak ďaleko, že tí dvaja nešťastníci sotva rozoznajú kontúry vlastných tvárí.
Viete, to sa stáva. Niekedy skrátka už nenájdete spoločnú reč. A hoci prirodzene každého napadne, že hovorím o milencoch, manželoch či partneroch, nie je to len o nich. Je to aj o našich kamarátoch, rodičoch, súrodencoch, susedoch... O ľuďoch, ktorých cesta sa s tou našou zrazu rozchádza...nejako. (Možno len v niečom!!!) Niekedy to skrátka treba prijať.
Nie je to porážka, nie je to ani víťazstvo. Nie je to dokonca ani remíza, ale je to posun...
Ja sa v takých situáciách riadim už len dvoma zásadami:
1. Nesnažte sa tam, kde o to nie je záujem, a kde je riešenie doslova nemožné. Ak dvaja ľudia na seba hovoria úplne cudzím jazykom, nikdy v živote si neporozumejú! To sa skrátka nedá! Neznamená to, že jeden z nich je dobrý a druhý zlý, ale že každý, je v tejto konkrétnej situácii inde . Môžu sa na seba len usmiať, zamávať si na rozlúčku a navzájom si popriať, aby stretli niekoho, kto im bude rozumieť.
2. Aj žiadna odpoveď, je odpoveď. Toto je tá najbolestivejšia pravda, s ktorou sa treba zmieriť. Kto chce, ten odpovie. Kto chce, ten si nájde čas. Kto nechce, toho nechajte ísť... Nebúchajte na zamknuté dvere, odíďte.
Ľudia do našich životov prichádzajú, ale z nich aj odchádzajú rovnako často. Odchody sú bolestivé. Niekoho (o)pustiť môže byť ťažké, nikdy však neviete, kto sa vám do života opäť vráti... a možno už budete obaja hovoriť rovnakou rečou. :)
Bonusových 100 slov 😊
Aby sme sa pochopili...
Je tu nehovorím, len o fatálnych rozchodoch, rozvodoch a koncoch priateľstiev. NIE! To, že si s niekým v niečom konkrétnom nerozumiete, neznamená, že ho musíte úplne stratiť. Neznamená to, že by ste nad vaším vzťahom či priateľstvom mali lámať okamžite palicu. Jedno nedorozumenie ešte nemusí znamenať koniec!
Treba si ale uvedomiť, kedy má čo väčšiu hodnotu. Chcete sa hádať a biť sa za svoju pravdu? Potrebujete to nejako uzavrieť? Musíte mať pravdu?
Niekedy skrátka stačí prijať fakt, že sa nezhodnete, vzdať to a ísť ďalej.. Spolu alebo (áno aj) každý sám.
...ale radšej spolu. :)
S láskou, Stela
Zaregistrujte svoj mail a každý týždeň Vám pošlem mojich "Menej ako 500 slov".
Comments