Moji milí priatelia...
Kedy sa vás naposledy niekto opýtal: Ako sa máš? Ale nemyslím len také to zdvorilostné Ako sa máš, ktoré sa vás ľudia opýtajú už automaticky pri stretnutí a vlastne ani nepočúvajú odpoveď...
Tak kedy to bolo? Kedy ste naposledy cítili, že niekto na chvíľu úplne odložil svoj svet a bol s vami s plnou jeho pozornosťou a záujmom?
A tiež... kedy ste sa vy naposledy naozaj zamysleli nad tým, ako sa máte? Z väčšiny z nás úplne bez rozmýšľania vypadne nejaká nič nehovoriaca fráza typu: ujde to, aaale dobre, mám sa fajn, ide to... keby bolo len o trochu lepšie, už to ani nevydržím...
Prosím, ja viem, že to nie je železné pravidlo, ale mám pocit, že sa to deje celkom často... Ale prečo? Nechceme byť úprimní? Nechceme sa rozprávať? Bojíme sa, že ten druhý to aj tak nechce počúvať? Alebo keby aj chcel, nikdy nám nebude rozumieť..?
V mojom okolí je pár ľudí, ktorých sa pravidelne pýtam ako sa máš... a naozaj to chcem vedieť. Ja nechcem počuť, aký má dnes deň, ako sa vyspal alebo čo jedol na raňajky... Keď sa ja niekoho spýtam ako sa má, znamená to: Trápi ťa niečo? Čo ti teraz robí radosť? Na čo sa tešíš? Z čoho máš v týchto dňoch obavy? S akými myšlienkami zaspávaš a s čím sa ráno budíš? Môžem ti s niečím pomôcť?
A je to tak preto, lebo aj ja sama by som chcela, aby sa ma niekedy niekto opýtal AKO SA MÁM.
To moje zrkadlo je pre mňa najväčšou pomôckou v tom, ako sa snažiť ľuďom pomôcť. Dať im pocit, aspoň na pár minút, tej plnej prítomnosti a úprimného záujmu aj v tomto nezastaviteľnom kolotoči, z ktorého sa vystupuje len ťažko.
Ale urobte to. Urobte to pre svojich najbližších. Opýtajte sa AKO SA MÁŠ a čakajte odpoveď... Dajte im čas a priestor. Ukážte, že ste pripravený počúvať a že nečakáte len to obligátne mám sa fajn, po ktorom váš záujem zmizne... Ukážte, že ste skutočne zvedavý a ochotný si ho vypočuť.
Lebo viete... ľudia niekedy tak veľmi túžia byť vypočutí, ale nikto im nedovolí rozprávať... Nedovolí tým, že na neho nikdy nemá čas, nedovolí tým, že jeho starosti len zosmiešňuje a bagatelizuje, nedovolí tým, že pri prvej vete obráti všetku pozornosť len na svoje problémy...
Takže na čo? Na čo by sa vám niekto potom zveroval? Možno to párkrát skúsi, ale keď bude váš prístup rovnaký, po nejakom čase to vzdá.
Ja si dávam pozor na to, čo mi ľudia odpovedia na otázku ako sa máš? Ako sa pritom zatvária, kam im padne pohľad, aké použijú slová či vety... snažím sa naozaj čítať medzi riadkami reči tela, úst aj duše, aby som vedela, či sa mám pýtať ďalej, či mám čakať alebo len citlivo mlčať.
Verím, že oddnes to budete podobne robiť aj vy vždy, keď sa niekoho opýtate ako sa má. Niekedy je to to najjednoduchšie, čo môžeme urobiť. Nás to nestojí takmer nič len pozornosť a čas, ale pre niekoho to môže byť presne to, čo teraz najviac potrebuje.
Takže pre každého, kto to dnes číta mám otázku: Ako sa máš? ♥
Prihláste sa k odberu mojich nedeľných listov tu:
Comments