Ako prišiel, tak odíde…
Ešte pár posledných hodín a má to zrátané. Starý rok… A čoho priniesol viac? Splnených prianí, dodržaných predsavzatí, naplnených snov alebo zmarených šancí, trpkých sklamaní a navždy zničených a stratených túžob?
Svet sa zmenil. Hoci sa posledné roky stále častejšie hovorilo, že sa točí čím ďalej, tým rýchlejšie, ja mám pocit, že spomaľuje. Nie je to však spomalenie, ktoré má predpoklad prinavrátiť stratenú harmóniu a balans do našich životov. Mám skôr pocit, že sme sa len dostali do oka hurikánu, v ktorom je zdanlivé ticho len zlovestným predskokanom tej skutočnej a ničivej búrky.
Kiež by som sa mýlila. Vonku je prekrásny slnečný deň, ktorý pripomína skôr jar ako stred treskúcej zimy. Na oblohe nie je jediný mráčik a podľa predpovedí počasia bude dnes ortuť v teplomeroch atakovať šťastnú trinástku. To jediné z čoho dnes človeka mrazí sú snáď len myšlienky na to, aký rok nás čaká. Ticho, ktoré ovláda naše sídlisko, je len sporadicky prerušené ohlušujúcim výbuchom petárd. Niekto to už nevydržal… Nie je to až príliš veľa symboliky na jedno decembrové popoludnie, ktoré by sa chcelo tváriť, že po ňom príde opäť ďalší obyčajný deň?
Ja som nikdy nebola veľkým fanúšikom novoročných predsavzatí. Vždy som bola fanúšikom tých celoročných a každodenných predsavzatí, ktoré majú reálne ciele a aj šancu byť dodržané. Dnes mám ale pocit, že v nánosoch tragédií, zúfalstva a bezprecedentných úderov pod pás zdravému rozumu a ľudskosti v roku, ktorý pomaly dodýchava, stráca akýkoľvek zmysel robiť si veľké plány.
Zmierili sme sa totiž s tým, že musíme čakať, kým nám niekto nadiktuje a dovolí, čo si vlastne môžeme plánovať, čo si môžeme priať a ako môžeme a nemôžeme žiť. Uverili sme neuveriteľnému, prijali sme neprijateľné, oslavne sme vítali, čo sme už raz zvrhli a teraz chceme… asi to, čo je už nemožné. Návrat… návrat k sebe samému aj návrat jeden k druhému.
Nikdy som tomu nechcela uveriť, ale dnes mám naozaj pocit, že človek sa dokáže naučiť žiť aj s klincom v hlave… A keď bude treba, pokojne si tých klincov nechá do hlavy nastrieľať aj desať… Dokážem to pochopiť, ale nedokážem to robiť.
Pozerám von oknom a uvedomila som si, že včera bolo vonku doslova odporné počasie. Celý deň buď pršalo, alebo mrholilo, fučalo a všade bolo blato. Stačila jediná noc. Len jediná na to, aby sme sa zobudili do úplne iného dňa. Do dňa, ktorý je až taký iný, že človek má pocit, že sa snáď mohol zmeniť aj celý svet.
Keby to bolo také jednoduché… Keby stačila jediná magická noc, ktorá by roztrhala tie daždivé mračná a vyhnala na oblohu opäť slnko. A to začne svietiť a hriať tak, ako sme všetci zvyknutí.
Že by to bol zázrak? Niečo nepredstaviteľné a nemožné? A prečo? Veď ja mám už teraz pocit, že žijeme v krajine zázrakov.
Ja nedokážem privítať nový rok bez viery a nádeje na lepšie zajtrajšky. Keď odbije polnoc budem si priať len to, aby sme rýchlo našli cestu von z toho desivého bludiska strachu a zbytočných škriepok.
Všetci sme len deti, ktoré sa boja v kúte, pretože nad nimi niekto stojí s palicou. Niekto, komu sme predtým verili a chceli by sme mu veriť zas. Chceli by sme veriť, že vieme, kto má pravdu…
Hovorí sa, že pravdu majú len deti, filozofi a blázni. Preto deti nikto nepočúva, filozofom nikto nerozumie a bláznov zatvárajú.
Milí priatelia, verím, že to najväčšie želanie, ktoré vám môžem popriať je, aby bol nový rok pre vás lepším, ako bol rok, ktorý práve končí…
Buďte silní, buďte slobodní a buďte k sebe dobrí… Majte sa radi! Ja vás mám rada!
Commentaires