Milí priatelia, dielo je zjavne dokonané!
Za vírenia bubnov a ohlušujúcich sálv z diel, za nadšených ovácií pestrofarebných sprievodov a možno aj závisti okolitých krajín, sme tam! Waw! Jeden by si myslel, že sa to nedá, ale predsa! Dostali sme sa konečne do bodu, kedy si naše milované média hlavného splašku zjavne povedali, že sú hotové! Evidentne majú pocit, že stupeň retardácie slovenského národa, na ktorom neúnavne pracujú ako také včielky vo dne v noci, konečne dosiahol svoj vrchol! Sú presvedčení, že naše mozgy sú už také vyšpliechané, že v nich neostala ani len vyblednutá spomienka na zdravý úsudok a že sa orientujeme asi tak dobre ako úbohá rybička Dory.
No nie je to skvelá správa? Už zjavne nikto z našich vysokovzdelaných, rozhľadených a za každých okolností objektívnych a hlavne o pravde nikdy nediskutujúcich novinárov, nemá absolútne žiadne zábrany. Vládne tu absolútna sloboda slova, vereného prejavu a superliberálneho zmýšľania!
A hlavne už zjavne nikto z nich ani len neuvažuje o tom a nebojí sa toho, že by nejaký zmätený konzument ich obsahu mohol disponovať takou paranormálnou vlastnosťou, akou je schopnosť samostatne myslieť. Bububu!
A prečo si to myslím? Veruže včera sa ku mne dostal článok z denníka, ktorého meno Netreba hovoriť nahlas. Bez hanby a mučenia priznávam, že som si prečítala len nadpis a úvodnú vetu a mala som dosť. Podporte Ukrajinu, dovolenkujte tam. A ďalej: Krajina napadnutá Ruskými orkami vám bude vďačná. …dýcham zhlboka.
Tak ste to počuli, milí Slováci! Zjavne sme tu už všetci takí tupí, že nám nevadí, že nejaké „médium“ nám o 8:00 prináša hrôzostrašné správy z bojiska na Ukrajine a o 12:05 nás tam posielajú dovolenkovať. Je toto normálne?
Keďže teda predpokladáme, že ste dobrí a nápomocní ľudia, prejavte, prosím, svoju mieru empatie. Ak ešte nedajbože máte nejaký ten deravý groš a zvažujete takú kacírsku myšlienku, že sa rozšupnete a pôjdete na dovolenku, zamierte na Ukrajinu! Nie na Slovensko! My sme za tu vodou.
Takže láskavo si choďte nakúpiť konzervy, lacné múčne safalátky, narobte si zavarené utopence alebo lepeňáky a ak na to nemáte, môžete si celú cestu len labu lízať. A choďte radšej stopom, lebo veď kto už by dnes mal na benzín? A hlavne, nie, nebojte sa covidu v sotva zaočkovanej krajine ani kiahní, tie prídu až v septembri. Berte seba, deti, starcov! Slobodáááá. A tá vojna? Nebojte sa ani tej vojny, pred ktorou domáci utekajú! Ukrajina sa teraz javí ako ideálna destinácia, na oddych od všedných dní a pri troche šťastia budete spomínať aj na nejaké tie bombové zážitky. Zdá sa vám to už moc? Veľa sarkazmu? Ale ako inak reagovať? Dá sa vôbec toto myslieť vážne? To už si o nás naozaj myslia že celé dni chrúmeme trávu? Och…
Vážení a milí, toto je Absurdistan. A už počujem tých všetkých slniečkárov a áno mám chuť po každej vete uviesť nejaký dodatok, že vojna je zlá, že treba pomôcť a že áno, nebojuje sa v celej krajine… Ale už na to nemám silu. Áno, utrpenie nevinných je hrozné, pomôcť treba, aj ja som pomohla, ale čo je veľa to je veľa!
Tento článok nie je o Ukrajine, nie je o vojne, je to tom, čo všetko sme ochotní ešte tolerovať a vstrebávať…
Na dnes asi toľko. Sama som zvedavá, či sa mi podarí každý deň reagovať na niečo zaujímavé, alebo to rovno zažiť, však pri otázke, či bude o čom písať, si poviem, že sa pokojne môžem spoľahnúť aj na zázrak. Predsa už niekoľko rokov mám silný pocit, že žijem v krajine zázrakov. Ja sama som zázračná! Napríklad už dosť dlho počúvam vypnuté rádio. Žijem v republike, kde sú aj naše najväčšie šelmy také uvedomelé, že prešli na vege životný štýl. Sú asi eko – green- bio – liberálne voči ostatným zvieratkám. A aby tých neuveriteľností nebolo málo, žijeme vo svete, kde keď sa narodí bábätko, nikto vlastne nevie, či je to chlapček, alebo dievčatko. ZÁZRAK!!!
…a skláři nebudou mít co žrát…
コメント