Je 17.4. Všetci dnes žijú Veľkonočnými sviatkami, ale historický kalendár v sebe nesie aj iné spomienky. Dokonca aj tie, ktoré tam nie sú… To možno znie trochu záhadne, ale vysvetlím. Keby bolo keby, s víťazoslávnou prvou plavbou obrovskej, modernej a luxusnej lode naprieč Atlantikom by sa spájal práve dnešný dátum. Hovorím o Titanicu, ktorý sa však do dejín zapísal už o pár dní skôr. Kráľovská poštová loď, vtedy najúchvatnejší parník, ktorého meno bolo synonymom prepychu a luxusu, vyplával na svoju prvú plavbu 10.apríla. O sedem dní neskôr mal so všetkou pompou zakotviť v New Yorku. Všetci však vieme, čo sa stalo. Titanic sa zapísal do dejín námornej dopravy veľkými písmenami, keď ho napriek všetkému, čo sa o ňom hovorilo nemilosrdne pohltili vody ľadového Atlantiku.
Loď vážiaca 50 000 ton, s dĺžkou takmer 270 metrov, ktorej len posádka tvorila takmer 1000 ľudí, ktorá na svoj chod spotrebovala 600 ton uhlia denne, ktorej trup spájali tri milióny nitov, a ktorá predstavovala ten najprepychovejší luxus danej doby, bola jednoducho predurčená stať sa legendou. Príbeh Titanicu so sebou nesie ohromné množstvo odkazov. Je to lekcia. Nielen pre konštruktérov či historikov, ale pre nás všetkých. Príbeh Titanicu by nás mal učiť pokore a skromnosti. Mal by nás učiť, že skutočne nič nie je vylúčené a že aj zdanlivé maličkosti môžu spôsobiť katastrofu nepredstaviteľných rozmerov. Príbeh Titanicu nás učí, že aj nepotopiteľná loď môže ísť ku dnu.
Na smutnom osude, ktorý už nikdy nestratí svoje miesto v historických kalendároch a zaujímavostiach sa podpísalo množstvo (ako inak) ľudských faktorov. Jedným dychom treba dodať, že ešte smutnejšie je to, že medzi tými faktormi boli stará známa pýcha, snaha za každú cenu zaujať, ignorácia rizík, túžba po uznaní, strach z toho, čo by povedali iní, nedajbože médiá, nepozornosť a uprednostňovanie komerčných aktivít pred bezpečnými a správnymi rozhodnutiami. Nepripomína vám to niečo? Asi tak každý náš bežný deň, nie? Len nedávno som videla dokument o Titanicu na ČT2 (chvalabohu za takéto stanice!), ktorý ma veľmi zaujal, a povedala som si, že sa s vami podelím o môj pohľad a pár myšlienok. Podľa mňa totiž v tomto príbehu nájdeme veľa skutočností, ktoré mu dávajú nadčasovosť a jeho odkaz doslova prenášajú do každého dňa nášho bežného žitia. A okrem toho, mnohé informácie, ktoré tam odzneli, som ja nevedela a možno zaujmú aj vás. (Dokument vrelo odporúčam, kto má archív, určite si pozrite, volalo sa to 10 chýb, ktoré potopili Titanic.)
Titanic vyplával o tri týždne neskôr ako bolo v pláne a vydal sa tak na svoju plavbu práve v období tvoriacich sa ľadovcov. Okrem toho, v tom roku bolo na atlantických trasách hlásených najviac ľadovcov za posledných 50 rokov. Kým priemer bol vraj okolo 125, teraz ich tam bolo viac ako 400. Neobvyklá zima však nijako nezabránila kapitánovi E.J. Smithovi, aby sa rútil vyššou rýchlosťou, než bolo potrebné. Nikto nepredopkladal, že loď, ktorá je vybavená najmodernejšími bezpečnostnými prvkami, záchrannými člnmi, novými rádiostanicami, by mohla mať nejaký problém. Jedinou tragédiou, ktorú si vtedy vedel predstaviť bolo to, čo by napísali novinári, keby Tinatic neprišiel do NY načas. Toto nebol však jediný moment, kedy sa ľudská povrchnosť podpísala pod blížiace sa nešťastie. Napríklad telegrafisti na lodi nielen prijímali varovania pred ľadovcami pre kapitána, ale vybavovali tiež platené odkazy pre a od cestujúcich. Jednoducho biznis. Radisti neboli zamestnancami prepravnej spoločnosti, a tak prednosť dostala komercia. Bolo to niečo ako smskovanie svojim blízkym z veľkolepého Titanicu… Vy by ste niečomu takému odolali? A tak klopotanie morzeovky nieslo k brehom pozdravy, ale varovania sa v návale správ strácali. Potom už stačila len malá nepozornosť, prehliadnutie dôležitého odkazu a nešťastie bolo na svete.
Posledné varovanie, ktoré mohlo nešťastiu zabrániť, prišlo z lode Californian, len hodinu pred zrážkou Titanicu s ľadovcom. Obsahom správy bolo, že oni sú v zajatí ľadu, vypli motory a čakajú až do úsvitu, kým sa opäť pohnú. Keby kapitán Smith tento odkaz dostal, mohlo byť všetko inak a pravdepodobne by urobil rovnaké rozhodnutie. Varovanie však nedostal. Takže nielen pýcha, snaha zaujať za každú cenu, ale aj tá nešťastná komercia, ktorá nás aj dnes tlačí do situácií, kedy sa spoliehame na to, že „predsa sa nič nemôže stať“. Smrtiaci kokteil pre Titanic však obsahoval aj takú smiešnu banalitu, že nikto nevedel, kde sú kľúče od miesta, kde je ďalekohľad. Hliadka, ktorá bola vo vraňom hniezde na stožiari bola teda bez ďalekohľadu! Nie je to absurdné až tragikomické? A čo to, že zvedavosť ľudí, ktorí pootvárali viac než 300 okienok na lodi, aby sa pozreli von, výrazne zvýšila rýchlosť akou sa loď potápala? Keď ich totiž zavolali nastupovať do záchranných člnov, nikto za sebou okienko nezavrel.
Tragédiu však, tak ako v mnohých prípadoch aj v našich bežných životoch, zavŕšili dva paradoxy. Pre mňa sú zo všetkého snáď najväčším mementom a metaforou celého príbehu potopenej nepotopiteľnej lode. Tým prvým je príliš jasná obloha, a tým druhým paradoxom je to, že niekedy snaha vyhnúť sa čelnému nárazu, je oveľa väčším zlom, ako nabúrať do niečoho priamo.
V tú osudnú noc bolo vraj tak jasno, a hviezdy tak žiarili, že chlapi, ktorí na stožiari hliadkovali (bez ďalekohľadu) mali vraj veľký pocit sebaistoty. Mysleli si, že vidia všetko a že nič im nemôže uniknúť. Opak bol však pravdou. Išlo o akýsi optický klam, spôsobený kombináciou jasnej noci, zrkadlenia vody a hmly…niečo ako fatamorgána v púšti. Skrátka, dopadlo to tak, že tí dvaja nešťastníci zbadali ľadovec len 37 sekúnd pred zrážkou. Neskoro.
A ten druhý paradox, nech je pre nás všetkých najväčšou školou. Určite už každý z vás počul o tom, že Titanic by mal oveľa väčšie šance na záchranu, keby do ľadovca narazil čelne. Poškodenia, ktoré vznikli pri vyhýbacom manévri, boli pre parník osudné napriek vodotesným komorám, čerpadlám a všetkým tým najmodernejším systémom, vďaka ktorým bol Titanic považovaný za nepotopiteľný. Mne to pripomína krásnu metaforu toho, že aj v živote sa niekedy silou mocou snažíme vyhnúť nejakému problému, pretože si myslíme, že pre nás predstavuje skazu. A tak vymýšľame tie najrôznejšie spôsoby ako sa mu vyhnúť. Vybočíme z trasy, zaradíme spätný chod, a potom opäť zmeníme smer… V konečnom dôsledku však k nárazu aj tak dôjde. Ak sa niečomu chceme tak veľmi vyhnúť, asi nás to skôr či neskôr dostihne. Snaha všemožne zmeniť smer, nás možno len pripraví o sily a potom, keď už naozaj nemáme na výber, ten problém nás potopí. Niekedy je lepšie, postaviť sa problému čelom nesnažiť sa mu vyhnúť, ale dôverovať svojej sile.
Ja viem, dôstojník William McMaster Murdoch, ktorý vydal rozkazy na uhýbacie manévre, robil určite všetko s najlepším vedomím a svedomím. Nedá sa mu nič vyčítať. A asi aj v živote len ťažko vieme s istotou zhodnotiť, kedy sa ešte môžeme nejakému problému vyhnúť úplne a bez ujmy a kedy je bezpečnejšie to skrátka napáliť rovno doň.
Nech je nám všetkým poučením, že aj nepotopiteľná loď môže zmiznúť pod hladinou. Nech je nám poučením, že platené odkazy milionárov dostali prednosť pred varovaním kapitána. Nech je nám poučením, že vodotesné prepážky boli príliš nízke len preto, aby bol na horných palubách zabezpečený luxusný otvorený priestor. Nech je nám poučením aj obava z toho, čo by napísali médiá, ak by sa nedodržal plán… A hoci je určite v poriadku mať veľké ciele, a chcieť vyhrávať a byť stále lepší, nezabúdajme ani na pokoru. Platí totiž, že pýcha predchádza pád a ak na to zabudneme, história nám to z času na čas pripomenie niečím „neuveriteľným, čo by sa nikdy nemohlo stať“ alebo „čo by predsa nikto neurobil“…
Comments